Blesk
Povídky - Harry Potter


Na konci sveta
 od Darnedchild
preklad kapi


Prvá časť

„Prepáč, že som to zmeškala, mami.“ Hermiona Grangerová prevrátila očami a naliala si do pohára malé množstvo bieleho vína. „Zdá sa, že ste si to užili.“

Hlas jej matky sa rinul zo slúchadla telefónu, popisujúc víkendový výlet do vinohradu, súčasť rodinného výletu, ktorého sa Hermiona nemohla zúčastniť. A aby to bolo ešte horšie, Hermionin bratranec priviedol celú svoju rodinu vrátane dvoch nezbedných detičiek a kólie Lucy, aby mohli stráviť víkend s okúzľujúcou tetou a strýkom Grangerovcami. V porovnaní s týmto žiariacim príkladom dokonalého rodinného šťastia bola Hermionina vágna výhovorka, že musí pracovať veľmi nepriaznivo prijatá. Monika Grangerová dala jasne najavo svoje očividné sklamanie.

A teraz za to musela Hermiona zaplatiť.

„Práve to degustujem,“ uistila rýchlo svoju matku a opatrne si odpila z pohára. Jej tvár okamžite skrivila znechutená grimasa a Hermiona sa túžobne zadívala na umývadlo na opačnom konci kuchyne. Prinútila sa prehltnúť víno, ktoré mala v ústach. Pridržala si telefón plecom, položila pohár na stôl a vrátila korkovú zátku do hrdla fľaše.

„Ach áno, je veľmi....“ Našťastie nemusela hľadať žiadny zdvorilý spôsob ako popísať dar, ktorý jej prišiel dnes doobeda, jej matka bez toho, aby počkala na jej odpoveď pokračovala v ospevovaní výletu.

Hermiona počúvala len na pol ucha a sem tam, keď nastala chvíľa ticha, kým sa jej matka nadýchla použila obligátne „Nehovor?“ či „Skutočne?“. Otvorila chladničku a strčila fľašu s vínom až úplne dozadu. Potom si vytiahla plechovku limonády a bokom pribuchla dvere chladničky. Opatrne prikryla slúchadlo telefónu, aby nebolo počuť zvuk pri otvorení plechovky.

Odchlipla si a poprevaľovala ovocnú limonádu v ústach, aby sa zbavila príšernej chuti vína. Zvyšok plechovky vyliala do vínového pohára. Hermiona si opäť odpila, zhasla svetlo a naboso prešla cez halu do spálne.

„Mami nezačínaj znovu. Mám rada svoju prácu.“ Dvakrát skontrolovala, že je zapnutý alarm, kým sa Monika zas raz pokúšala presvedčiť svoju dcéru, aby sa presťahovala nazad do Hemel Hempsteadu, našla si príjemného mladého muža a založila si vlastnú rodinu. St. Kilda bola podľa Moniky na druhom konci sveta.

Hermiona začínala mať pocit, že to aj tak nie je dosť ďaleko.

„Mami už je to šesť rokov, čo som sa sem nasťahovala. Snaž sa s tým zmieriť. Veď mi predsa môžeš zavolať kedykoľvek chceš a porozprávame sa. A ak ty alebo ocko chcete stráviť čas s deťmi – Nathan, Irena a dvojičky bývajú kúsok od vás, sotva hodinu jazdy autom. Môžete ich navštíviť kedy len budete chcieť, som si istá, že ich to poteší.“

Hermiona sa s povzdychom zvalila na zastlanú posteľ. „Mami ja nežiarlim na Nathana a jeho rodinu. A nikto ma nezačne nazývať starou pannou, iba preto že mám dvadsaťdeväť rokov a nie som vydatá.“

Po Monikinej promptnej odpovedi zaborila Hermiona zmučene hlavu do vankúša. „Teta Helena sa nepočíta!“

oooOOOooo

St. Kilda bolo pomerne izolované súostrovie. Bolo zložité sa sem dostať aj podľa čarodejníckych štandardov. No a pokiaľ sa ostrý škótsky vietor rozhodol nespolupracovať, čo bolo viac ako často, pre muklov bolo takmer nemožné sa na ostrov dostať. Nenadarmo bola St. Kilda nazývaná koncom sveta.

Hermiona to tu však nazývala domovom.

Pred šiestimi rokmi, keď sa Hermiona stala vedúcou oddelenia Čarovania, ktoré patrilo pod Ministerstvo kúziel, ale jeho sídlo bolo na ostrove Hirta, si zamilovala studené, vlhké rána a príjemnú atmosféru prostredia, kde každý každého poznal.

Zriedka kedy počas roka bolo na ostrove viac ako sto ľudí a z toho skoro všetci bolo čarodejníci či čarodejnice. Ako zásterku používali civilnú údržbu starej vojenskej a rádiovej základne na Hirte. Ministerstvo mágie si už pred mnohými rokmi prenajalo tento komplex budov od Národnej bezpečnosti Škótska a zriadilo v chátrajúcich budovách svoje výskumné a vývojové centrum.

Vzhľadom na niektoré viac či menej nebezpečné nehody, ktoré sa tu počas posledných rokov stali, musela Hermiona súhlasiť s politikou Ministerstva umiestniť centrum uprostred ničoho. Tu aj rozsiahla epidémia dračích či hipogrifích kiahní zostala nepovšimnutá. Dokonca aj tí niekoľkí muklovia, ktorí tu pracovali na obnove dávno opustenej dediny, zriedka kedy komentovali čudné či neobvyklé veci, ktorých boli svedkami. Jednoducho to pripísali dlhému odlúčeniu od okolitého sveta či počínajúcej depresii.

Hermiona uchlipkávala kávu a spokojne ignorovala správu o pokroku vo vývoji nového kúzla, ktorá ležala vedľa jej nedotknutého obeda. Rovnako tak ignorovala aj hluk ostatných obedujúcich v malej jedálni.

Jej táto izolácia nevadila. Veď predsa nebola na konci sveta. Telefonické spojenie nebolo síce najideálnejšie, ale sedemdesiat percent času aj fungovalo. Muklovské lode dovážali každých pár hodín turistov, ktorí chceli preskúmať starodávne ruiny. Samozrejme len ak to počasie dovolilo. A raz za štyri či päť týždňov pristála v zátoke Village Bay loď so zásobami. Okrem toho každých pár mesiacov použila Hermiona prenášadlo a strávila so svojou rodinou a priateľmi predĺžený víkend.

Štyri dni v milujúcom, rodinnom prostredí boli pre Hermionu tak akurát. Na konci štvrtého dňa sa samou nervozitou škriabala po stenách a nedočkavo sa túžila vrátiť do svojej malej chatky a svojho laboratória. No nie vždy to bolo takto. S úsmevom si spomínala na prvé mesiace, kedy jej tak chýbali rodičia a kamaráti Harry, Ron a Ginny, že sa vracala do Londýna každý víkend. Lenže život na ostrove ju rýchlo vtiahol do centra diania a Hermiona si uvedomila, že oveľa viac preferuje svoj nový domov a nezvyčajných priateľov, ktorých si tu našla.

Dvere jedálne sa rozleteli a Hermiona vzhliadla na príchodzieho, ktorý sa pasoval s ťažkými kovovými dverami, aby ich napriek silnému vetru mohol zavrieť za svojou impozantnou postavou.

Severus Snape.

Klebety o jeho prežití sa šepkali celé roky po skončení vojny. Dosť tomu napomáhal aj fakt, že telo sa nikdy nenašlo. Na bojisku pred bránami Bradavíc nebolo po skončení bojov po Severusovi Snapovi, živom či mŕtvom, ani stopy. Prvých šesť mesiacov po vojne sa o jeho prežití len potajomky šepkalo. Potom sa začali v rôznych novinách a časopisoch objavovať správy typu: „Videla som Severusa Snapa na trhu v mojom susedstve. Vyberal si žltý melón.“ tvrdí žena v domácnosti z Manchestru. Samozrejme hodnovernosť takýchto prehlásení ako aj svedkov, ktorí ich poskytli bola veľmi otázna a tak sa nebolo čo diviť, že im nik neveril. No a postupom času klebety utíchli.

Ale ako sa neskôr ukázalo, vlastne boli pravdivé.....teda až na to o tých melónoch. Hermiona sa na to opýtalo, prirodzene až potom, čo sa spamätala zo šoku, že mŕtvy čarodejník sa má k svetu, hýri zdravím a je vedúcim výskumného oddelenia Elixírov. Severus trval na tom, že neznáša melóny a zvlášť tie žlté.

Niežeby sa Ministerstvo pokúšalo zatajiť skutočnosť, že žije. Nikdy nebolo vydané žiadne oficiálne či neoficiálne vyhlásenie. Ministerstvo rešpektovalo žiadosť vojnového hrdinu, ktorý si neželal nič iné, len zmiznúť a v pokoji si konečne užiť mier. Ministerstvo jeho želaniu v tichosti vyhovelo a pomohlo mu stratiť sa z očí verejnosti.

Niežeby mu takáto izolácia ubrala čokoľvek z jeho „roztomilej“ povahy.

Hermiona sledovala ako sa Severus rozhliadal po jedálni až kým ju nezazrel sedieť pri jednom zo stolov. Okamžite k nej vykročil, nevšímajúc si pult s jedlom.

„Ak nájdem tú dementnú ženskú, tak jej tie hnusné krovky vyšklbem sám,“ vrčal Severus cez zaťaté zuby a nazúrene odtiahol stoličku oproti tej Hermioninej. Nebohá stolička bolestivo zavŕzgala, keď sa do nej majster elixírov nešetrne usadil.

„Ach áno, mala som dnes veľmi príjemný deň. Ďakujem za opýtanie pán Snape. A vy?“ Hermiona zavrela nudnú správu, ktorej doteraz aj tak nevenovala pozornosť. Pohodlne sa oprela o stoličku a nevinne sa usmiala na mračiaceho sa muža oproti nej.

„Hlboko sa ospravedlňujem slečna Grangerová. Dúfam, že ste dnes mali príjemné doobedie? Počasie je dnes trochu búrlivé, ale to nie je v tomto ročnom období nič neobvyklé. Musím bláboliť ešte o nejakej nudnej téme, ale sa už môžem vrátiť k tomu čo som hovoril?“

Jej úsmev sa zmenil v pobavený úškrn. Blahosklonne mávla rukou. „Och nenechajte sa rušiť, len spokojne pokračujte.“

Severus siahol do vnútorného vrecka svojho zimného kabátu a vytiahol odtiaľ knihu v tvrdej väzbe. Znechutene ju hodil na stôl a sledoval ako sa dokĺzala až k Hermioninmu tanieru. „Našiel som tú vec na mojom stole asi tak pred pol hodinou.“ Rozopol si kabát, nechal ho skĺznuť z pliec a nedbalo visieť cez operadlo stoličky.

Súdiac podľa jeho vražedného tónu, Hermiona očakávala niečo oveľa horšie než obyčajnú knihu. Štuchla do knihy prstom, až kým nebola fotka na zadnej strane obalu knihy v správnej polohe.

„Rita Holoubková. Napísala ďalšiu, všakže? Kto je tentokrát ten úbohý bastard?“ Niežeby to Hermiona niekedy priznala, ale vlastnila všetky tri biografie, ktoré doteraz Holoubková vydala. Ak ste dokázali čítať medzi riadkami a odignorovali ste autorkinu senzáciechtivosť, potom boli tieto knihy skutočne pomerne informatívne. A keď Hermiona nemala na práci nič lepšie a mala chuť sa zavŕtať do postele s nejakou mozog nezaťažujúcou volovinou, spĺňali Holoubkovej knihy túto podmienku na sto percent. Hlavne, plus mínus osemsto stranová kniha tváriaca sa ako faktografia života Harryho Pottera. Hermiona strávila po boku Harryho sedem rokov a napriek tomu akosi nezaznamenala všetky jeho temné, škandálne vzťahy so ženami, vrátane toho medzi ňou, Ronom a Harrym. Hermiona nevychádza z úžasu, keď sa dozvedela, že namiesto roku plného schovávania sa pred smrtijedmi a pátraní po viteáloch, strávila mesiace v luxusnej chate plniac túžby dvoch pohľadných čarodejníkov.

Keď sa uistila, že kniha ju nepokúše ako tá z jej tretieho ročníka, obrátila ju, aby si mohla prezrieť aj prednú stranu. „Och tak to ma mrzí pán Snape.“

Výrazne krikľavý nápis hlásal Snape: Vrah čo svätec? a pod ním bola fotka Severusa Snapa v jeho profesorskom habite a s typicky zamračenou tvárou. Naklonila hlavu zo strany na stranu, aby mohla preskúmať fotku z rôznych uhlov. Severus na obálke na ňu zazeral a potom dvihol bradu akoby na ňu hľadel ponad svoj veľký nos. Pery sa mu skrivilo do jeho preslávenej grimasy.

„No aspoň fotku máte poriadnu. Pri správnom svetle z vás vyžaruje temná aura.“ Hermiona zdvihla pohľad od knihy a zadívala sa na reálneho Severusa. V jeho očiach sa na sekundu mihla neznáma emócia, kým sa jeho črty stiahli do nahnevanej grimasy a zazrel na dvoch mladíkov pri vedľajšom stole.

„Je mi úplne jedno či na tej fotke budem s holým zadkom, to nie je podstatné. Tá mizerná ženská si dovolila otrieť si o mňa svoje otrávené brko. Kto vie aké hovadiny sú tam popísané. A nejaký idiot považoval za svoju povinnosť mi to poslať. Prečítajte si to venovanie.“

Hermiona, ako jej bolo povedané, poslušne otvorila knihu a prelistovala prvých pár strán až našla rukou písaný text na titulnej strane.

„Severusovi Snapovi – Nech ďalších niekoľko rokov tvojho života je aspoň spolovice tak dobrodružných ako si ich Rita predstavuje. 09/01/2009,“ prečítala nahlas. „Neviem čo je na tom také zlé, niekto vám len chcel popriať všetko najlepšie k narodeninám.“

„Anonymne,“ odfrkol si Severus. „Ľudia dávajú dary anonymne len ak je v tom nejaký háčik.“

Celkom správny odhad, pomyslela si Hermiona, ale radšej nepovedala nič nahlas. Potisla svoj tanier smerom k nemu a vzala si z neho polovicu sendviča. „Stavím sa, že ste ešte neobedoval, či áno? Najedzte sa. Sendvič so šunkou a syrom. A ešte s horčicou a uhorkou,“ dodala čo možno najlákavejším hlasom.

Zamračil sa na ňu, ale po chvíli sa ukľudnil a vzal si ponúkanú polovicu sendviča. „Vezmite si tú prekliatu knihu. Nechcem tú hnusnú vec v mojej blízkosti ani o sekundu dlhšie než je to nutné.“

Vzhľadom na rýchlosť akou v ňom zmizla polovica sendviča po jedinom zahryznutí, Hermiona usúdila, že ani neraňajkoval. Odhryzla si oveľa menšie sústo a zastrčila knihu medzi dosky nezáživnej správy, ktorá doteraz ležala nepovšimnutá na stole. „Zíde z očí, zíde z mysle.“

„Keby to bolo tak jednoduché aj s tým blbcom, čo mi to nechal na stole.“ Zabručal, ale v jeho hlase už nebol tak vražedný podtón.

Zdalo sa, že väčšina jeho hnevu mizla ako sa plnil jeho žalúdok. Keby toto vedela počas svojho štúdia v Bradaviciach, podplatila by domácich škriatkov, aby ho neustále zásobovali dostatkom jedla a sladkostí.

„Mohlo to byť horšie. Mohla vám to poslať Rita osobne. Čo by znamenalo, že nielenže vie, že ste nažive, ale že vie aj kde vás nájsť. Čo by mohla následne využiť pre dohodnutie si termínu na exkluzívne interview. Samozrejme, aby mohla svojim čitateľom priniesť váš názor na knihu.“ Jeho tvár menila odtieň z bielej na sivú ako Hermiona vymenúvala svoje podpichujúce myšlienky.

„Spomínam si, že Rita bola vždy veľmi hrdá na svoje samo píšuce brko a jej bleskové diktovanie. Som si istá, že by sa jej veľmi páčilo keby si o vás mohla otrieť aj niečo iné než len to otrávené brko. Medzi iným.“

Severus sa otriasol odporom. „Ani len nežartujete o tom, že by tá ženská mala byť ku mne bližšie než na päťdesiat metrov.“

Niekde uprostred jeho odpovede si Hermiona všimla, že jej nevenuje plnú pozornosť. V jeho tóne či tempe reči nenastala žiadna zmena, ale celé telo mal strnulé a pohľad upieral kamsi nad jej ľavé plece. Silno pochybovala, že by sa jednalo o nejakú hrozbu aj ten najšialenejší zabijak by si dvakrát rozmyslel cestovať na St. Kildu v januári. V každom prípade nezaškodí sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Hermiona zhodila na zem papierový obrúsok a keď sa poň zohla, vrhla rýchla pohľad na to čo upútalo Severusovu pozornosť.

Pri dverách stála nová posila oddelenia Transfigurácie a zvedavo sledovala práve ich stôl.

„Veľmi diskrétne slečna Grangerová. Som si úplne istý, že nikto si tento váš ľstivý trik nevšimol. Ešte mi povedzte čo mám očakávať do budúcna? Kópiu Denného proroka s vyzeranými otvormi na oči? Či snáď niečo nenápadnejšie ako napríklad obrí fikus, za ktorý by ste sa mohla schovať?“

Vystrela sa a so zadumane prehlásila. „To je Enid Lynchová. Prišla sem minulý týždeň, teda to som počula. Premýšľam čo ju tak zaujalo?“ Hermiona videla druhú ženu letmo už niekoľko krát, ale jediné č si všimla bola jej farba vlasov (blond) a vek (bližšie k päťdesiatke než k štyridsiatke).

„Myslím, že to je zrejmé. Zíza na mŕtveho muža.“

Hermiona prevrátila očami a hodila doňho skrčený obrúsok. „Niekto tu má ego veľkosti famfrpálového ihriska. Uvedomujete si, že nie ste jediná celebrita sediaca pri tomto stole? Môže sa úplne pokojne dívať na mňa.“

Severus zažmurkal a potom jej venoval pohľad, od ktorého by sa aj mlieko zrazilo.

„Ale no tak pán Snape je to už desať rokov od vašej akože smrti, silno pochybujem, že je veľa ľudí, ktorí si po jednom pohľade na vás okamžite spomenú na vojnu a na vašu úlohu v nej. Ak skutočne hľadí na vás, tak len preto, že počula hororové historky o vašom labáku. A teraz sa snaží odhadnúť či skutočne máte rozbité sklo a detskú krv medzi krajcami chleba.“

„Ale nevravte. Tak Artemis Filch zas šíri klebety? Minulý štvrtok som ho pristihol ako robí testy bez toho, aby použil ochrannú bariéru a len som mu vysvetlil čo by sa mohlo stať, keby sa to opakovalo.“

Hermiona len s úsmevom pokrčila plecami a vložila si do úst posledný kúsok sendviča.

„Nejaké iné novinky, o ktorých by som mal vedieť?“ Severus popostrčil tanier doprostred stola a ukoristil z neho zemiakový hranolček.

„Nuž myslím, že to nebude považovať za ktovieakú novinku, ale včera mi volala mama.“ Hermiona sa natiahla a tiež si vzala niekoľko hranolčekov z taniera.

„Už vám odpustila, že ste vynechali tradičný, každoročný „posledná šanca byť spolu ako rodina“ víkend?“

Hermiona prekvapene vzhliadla, úplne zabudla, že mu hovorila o víkende a o sklamaní jej mamy. Bola si istá, že sa o tom zmienila len raz a vôbec nepredpokladala, že by si to Severus pamätal.

„Zdá sa, že áno. Hoci by mi odpustila oveľa ochotnejšie a ľahšie keby som si našla vhodného muža a začala plodiť úžasné vnúčatká, ktoré by mohla rozmaznávať.“

Pomaly dožul posledné sústo a venoval Hermione zadumaný pohľad, ktorý ju mierne zneistil. „A chcete to aj vy? Nájsť si manžela a plodiť deti?“

Bolo by jednoduché odbiť ho nejakou vágnou odpoveďou akou odbila včera večer Moniku, ale Severus vyzeral tak vážne, tak zaujatý jej odpoveďou. „Iste bolo by príjemné s niekým zostarnúť, s niekým s kým by som sa mohla porozprávať, zdieľať svoje záujmy. Prijala by som aj dieťa možno dve. Ale určite sa nikam neponáhľam, ledva som si začala budovať kariéru. Mám rada svoju prácu a a milujem ostrov. Nie som pripravená sa toho vzdať.“

„Prečo by ste sa toho mala vzdať?“

Jej odfrknutie nebolo veru prejavom dobre vychovanej dámy. „Hirta sa zrovna nehemží vhodnými slobodnými čarodejníkmi či dostatkom civilných zamestnaní. No a nepredpokladám, že sa zaľúbim na prvý pohľad do nejakého letného turistu.“

Severus naklonil hlavu na stranu a premeral si ju spod privretých viečok. Neznášala keď to robil, pretože bolo absolútne nemožné odhadnúť čo si myslí. Niežeby bolo jednoduché odhadnúť čo si myslí aj za normálnych okolností, ale Hermiona mala pocit, že sa už v tom pomaly zlepšuje.

„Čo?“

„Máte tu horčicu,“ rukou ukázal na jej kútik. Hermiona sa začervenala a okamžite sa načiahla po obrúsok.

Vzhliadla, aby jej potvrdil, že už je v poriadku. No Severus opäť sledoval Enid Lynchovú.

oooOOOooo

Bolo to asi o týždeň neskôr, keď Hermionu vyrušilo klopanie na dvere.

No niežeby bolo úplne nezvyklé, že ju prišiel niekto navštíviť, ale bolo to veľmi ojedinelé. Väčšinu svojich kolegov stretávala cez deň v laboratóriu a sem tam si spolu vyšli aj po práci na drink. Ostrov bol príliš od ruky, aby ju prišli neočakávane navštíviť Harry či Ron.

Rýchly pohľad na hodiny nad krbovou rímsou jej prezradil, že je tesne po ôsmej hodine večer. Ozvalo sa ďalšie zaklopanie tentokrát o niečo hlasnejšie. Hermiona vložila záložku do knihy Snape: Vrah či svätec? a potom ju rýchlo schovala pod vankúš na gauči.

Len dúfala, že dotyčný za dverami tam nie je z nejakého oficiálneho dôvodu, pretože Hermiona nebola ochotná sa prezliekať zo svojho flanelového pyžama a hrubých, vlnených ponožiek.

Tretie zaklopanie sa ozvalo v momente, keď už mala ruku na kľučke a zrejme sa niečo z jej znechutenia objavilo aj na jej tvári, pretože Severus Snape okamžite sklonil ruku a o krok ustúpil. „Prišiel som nevhod?“

„No sú aj vhodnejšie chvíle,“ priznala Hermiona, mysliac na knihu schovanú pod vankúšom v jej obývačke. „Veď mrzne, poďte dnu.“ Ponožky neochránili jej nohy pred vtieravým mrazom, ktorý sa pomaly vplazil cez otvorené dvere do obývačky.

Severus na moment zaváhal, potom prudko prikývol, prekročil prah a vošiel do obývačky. Hermiona za ním rýchlo zavrela dvere a dlaňami si rýchlo pošúchala ruky, aby sa zahriala. „Potrebujete niečo?“

Hermione sa zazdalo, že začula mrmlanie o tvrdom alkohole, ale nebola si istá. Severus prešiel ku kozubu a smeroval ku gauču, čo u Hermiony vyvolalo značnú paniku.

Hermiona sa vrhla ku gauču, usadila sa do rohu, aby za chrbtom mala vankúš, pod ktorým bola inkriminovaná kniha. Severus sa na ňu zahľadel akoby jej preskočilo, ale potom sa usadil do rohu oproti nej. Chrbát mal neprirodzene vystretý a sedel úplne na kraji gauča. Keby ho Hermiona nepoznala myslela by si, že je nervózny.

„Je všetko v poriadku?“

„Čože? Och áno. Všetko je ok.“

Nuž naozaj jej to objasnil.

„Pochybujem, že ste sem išli cez ten hlboký sneh, len aby ste mi povedali, že je všetko ok pán Snape.“ Bola k smrti zvedavá. Táto návšteva bola úplne neočakávaná. Severus nikdy nebol u nej doma a rovnako tak ona nikdy nevidela jeho dom.

„Máte pravdu, nie všetko je v poriadku. Je tu niečo, čo by som s vami chcel prediskutovať. Niečo čo je pre mňa veľmi ťažké formulovať a preto som teraz tu.“ Namiesto toho, aby sa jej díval do očí hľadel na svoje ruky.

„Dobre.“

Chvíľu sedeli v tichosti a Hermiona bola čoraz nervóznejšia. Konečne zdvihol hlavu a zadíval sa jej do očí.

„Premýšľal som o našej diskusii zo včerajška.“ Musel vidieť jej zmätený pohľad, pretože rýchlo vysvetlil. „Rozprávali ste o svojej matke a jej túžbe, aby ste si našli čím skôr manžela.“

Hermiona nedokázala nájsť jediný rozumný dôvod, prečo by mal Severus rozmýšľať práve o tomto. Čo ho mohlo zaujať na výčitkách jej matky? „Pamätám si.“

Mala ste pravdu vtom, že vy ešte máte dostatok času na nájdenie si manžela. Ste mladá a atraktívna. Tie najlepšie roky máte ešte pred sebou.“ Zamrkala, prekvapená nečakaným komplimentom. Kým stihla sformulovať odpoveď, pokračoval. „Ja budem mať budúci rok päťdesiat.“

„Päťdesiat rokov nie je u čarodejníka žiadny vek,“ prerušila ho Hermiona. „Žijeme predsa oveľa dlhšie ako muklovia.“

„Keď je ale človek sám môže to byť až príliš dlho. Svedomito som premýšľal o svojej budúcnosti vzhľadom na päťdesiat rokov, ktoré som prežil. Nechcem byť po zbytok života sám. Môjho „šarmu“ bude v nasledujúcich rokoch rozhodne ubúdať. Ak si mám nájsť vhodnú partnerku musím to urobiť teraz.“

Ach. Dobrý. Bože.

Hermionin dych sa zadrel v hrdle.

„Ja...ja som si nemyslela, že by ste chcel deti?“ Nebolo to mienené ako otázka, ale jej hlas na konci mierne stúpol akoby bola.

„Neznášal som tých malých tupcov, ktorých som musel každý deň učiť. Ale bolo mi povedané, že sa to zmení keď sa mi narodí vlastné dieťa. Okrem toho s dieťaťom sa predsa nemusím ponáhľať, ale určite by som sa v budúcnosti chcel stať otcom.“

„Aha chápem.“ Ale v skutočnosti nechápala nič. „A hovoríte mi to pretože....?“ Určite to nebolo z dôvodu, ktorý sa jej začal črtať v hlave.

Severus sa k nej obrátil tvárou, kolenom sa dotýkal jej kolena. „Pretože slečna Grangerová.... Hermiona potrebujem vašu pomoc.“

Jej panika začala narastať, srdce jej zbesilo bilo až takmer prehlušilo všetok hluk v miestnosti.

Si si istá, že je to panika?

Bolo to prvýkrát čo vôbec vyslovil jej meno.

„Potrebujete moju pomoc?“ Prečo bol jej hlas taký slabý?

„Ach áno.“ Prečo bol ten jeho tak hlboký? „Ste inteligentná, atraktívna žena. Typ s ktorým by som chcel stráviť zbytok svojho života.“

„Potrebujem, aby ste mi pomohli zbaliť Enid Lynchovú.“

Druhá časť

Enid Lynchová.

Hermiona si masírovala spánky v zúfalej túžbe zbaviť sa treskúcej bolesti hlavy. Nemala čas na bolesť hlavy, potrebovala dokončiť prácu, aby mohla poobede odísť skôr domov. Mala sa stretnúť so Severusom, aby prediskutovali jeho žiadosť z predchádzajúcej noci.

Žiadosť o pomoc ako zbaliť Enid Lynchovú. Kompletne šibnutá žiadosť, ale v akomsi zatmení mysle súhlasila, že ju zváži.

Ako keby ona vedela čo by mohlo zabrať na inú ženu. Samozrejme mu to aj povedala, ale bola stále ešte v šoku, aby dokázala sformulovať normálnu vetu. „Mám vo vás plnú dôveru,“ odvetil.

A potom urobil niečo tak nízke, tak podpásové, tak slizolinské....

Poďakoval jej za to, že ho vypočula a poprosil ju, aby aspoň pouvažovala o jeho žiadosti a že jej bude nadosmrti vďačný. Potom vzal jej ruku do svojich a jemne ju zovrel. Vyslovil jej meno zamatovo jemným hlasom a povedal jej, že v živote nemal veľa priateľov, ale je šťastný, že ju medzi nich môže zaradiť. Vyzeral tak úprimne a na malinký moment aj zraniteľne.

Súhlas jej splynul z pier, kým si vôbec uvedomila čo vlastne hovorí. Severus sa zachoval typicky a po dosiahnutí čiastkového víťazstva jej poprial dobrú noc a zmizol skôr než stihla vymyslieť spôsob ako sa z toho vyvliecť.

„Dobehol ma, prosto a jednoducho,“ mrmlala si popod nos, keď upratovala stôl pred odchodom z kancelárie.

Hoci vedela, že len zneužíva jej mäkké srdce, aby mu pomohla bola si istá, že mu nedokáže povedať, že zmenila názor.

Celý život mala slabosť pre pár smutných očí.

V mysli sa jej vynorila Krivonožkova tvár, jeho spľaštený ňufák a zlato hnedé oči. Musela sa usmiať, keď si spomenula na svojho dlhoročného kamaráta. Bol skvelý kocúr, milý, oddaný a maximálne svojský. Verný do svojho posledného dňa, ale plne schopný dať najavo svoju nevôľu vrčaním či ráznym švihnutím packou a ostrými pazúrmi. Presne ako Severus.

Usmiala sa, keď si uvedomila, že porovnáva svojho priateľa so svojim dávno mŕtvym domácim miláčikom. „Silno pochybujem, že Severus by sa ku mne pritúlil a nechal sa škrabkať po brušku, len aby som sa cítila lepšie.“

„To nemôžete vedieť s istotou, kým sa ma nespýtate slečna Grangerová.“

Hermiona sa tak zľakla, že takmer zhodila svoju práve roztriedenú prácu zo stola. Severus stál vo dverách a na tvári mu hral pobavený úsmev.

Zahanbená Hermiona ho promptne zahriakla. „Myslím, že vám kúpim zvonček.“

Severus sa len uškrnul a pokynul hlavou k prázdnemu laboratóriu vedľa jej kancelárie. „Zdá sa, že vaši kolegovia už odišli domov na víkend. Tak som si myslel, že už budete končiť aj vy. Ak nie, tak si ešte na nejaký čas nájdem nejakú prácu, ktorá ma zabaví.“

„Myslela som, že sme sa dohodli na stretnutí u mňa, ale až za polhodinu.“ Prešla cez malú miestnosť a z vešiaka pri dverách zvesila svoj zimný kabát. Severus, ktorý doteraz držal svoj kabát v ruke si ho obliekol.

„Vlastne potom čo som včera odišiel som dosť premýšľal a ...“

„Zmenil ste názor?“ prerušila ho, úľava jasne citeľná v jej hlase.

„Nie, nezmenil. Ako som povedal, premýšľal som a myslím, že by bolo praktickejšie keby sme sa dnes stretli v mojej chate.“

Zvedavosť zápasila s túžbou stráviť príjemný a pekný večer na domácej pôde.

„Samozrejme som ochotný uvariť vám večeru, ak by ste súhlasila so zmenou miesta.“

Uspokojí svoju zvedavosť, dostane chutné jedlo, chvíľu ho bude počúvať a potom ho odmietne. Komu toto môže ublížiť?

„Vy varíte?“ opýtala sa Hermiona neveriacky, keď vychádzali z už takmer prázdnej budovy.

„Možno to uniklo vašej pozornosti, ale Hirta nie je známa skvelými štvorhviezdičkovými reštauráciami. Áno varím, keďže som nechcel byť celú dekádu odkázaný len na rezancovú polievku a zemiakové lupienky.“

Severusova chata, na kraji mestečka, bola najvzdialenejšia budova od centra. Hermiona bola presvedčená, že to bol z niečej strany veľmi precízny výber. Skučiaci vietor a treskúca zima znemožňovali akúkoľvek konverzáciu počas pätnásť minútovej chôdze. Keď Severus konečne otvoril dvere chaty a pozval ju dnu bola Hermiona takmer zmrznutá.

Jeho chata bola dvojčaťom jej vlastnej aspoň čo sa týkalo architektúry. Plán chatky bol rovnaký ako takmer u všetkých jedno spálňových domoch na ostrove, ale tu sa podobnosť končila. Ona preferovala tmavé farby a množstvo poličiek na knihy a fotky. Severusova obývačka bola svetlá s pohodlným gaučom, kreslami a krbom, v ktorom sa rozhorel oheň okamžite ako vošli. Tiež mal poličky naplnené knihami, ale nebolo ich také množstvo ako u nej doma.

A vo vzduchu sa vznášala veľmi príjemná vôňa.

Zhlboka sa nadýchla, kým jej Severus vešal kabát. „Čo tu tak pekne vonia?“

„ Rezancová polievka a zemiakové lupienky,“ odvetil s kamennou tvárou.

Na večeru však bolo pečené mäso s novými zemiakmi, cibuľkou a mladou mrkvičkou. Po večeri nasledovala káva v obývačke. Zvierala v rukách príjemne teplú šálku a premýšľala o najvhodnejšom spôsobe ako mu povedať, že mu nemôže pomôcť. Vtom sa Severus postavil a ponúkol jej ruku.

„Najvyšší čas začať.“

Hermiona sa pozrela na jeho ruku a vzápätí na jeho tvár. „Začať čo?“

Severus sa uškrnul a lenivo mávol rukou. „Hermiona, čas na odmietnutie pomoci bol predtým než ste zjedla večeru, ktorú som tak pilne pripravil.“

Do pekla . Začínal mať hnusný zvyk použiť jej krstné meno v tom pravom okamihu, aby ju vyviedol z rovnováhy.

Položila kávovú šálku na stôl a prijala ponúkanú ruku. „Ani len netuším o čom to hovoríte Severus .“

Jeho meno ledva vyšlo z jej pier, keď ju Severus vytiahol prudko z gauča, že na malý moment skončila prilepená k jeho hrudi. Odtiahla sa od neho a nahnevane na neho zazrela. „A to bolo čo?“

Severus ju pustil a o krok ustúpil, jeho výraz bol podozrievavo pokojný. „Ospravedlňujem sa. Musel som sa prerátať pri odhade sily potrebnej na vaše zdvihnutie. Tadiaľto.“

Hermiona stratila reč a len hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát. „Chcete naznačiť, že som tučná?“ Vyhŕkla keď sa po chvíli spamätala a vykročila za ním. Kde stojí si uvedomila až keď už bolo neskoro. „Pán Snape vysvetlil by ste mi láskavo prečo sme vo vašej spálni?“

Prešiel okolo postele, ktorá dominovala malej miestnosti a okázalo ignoroval jej otázku. Otvoril dvere a cez plece prehovoril. „Posaďte sa. Toto bude chvíľu trvať.“

Jediné miesto na sedenie v jeho spálni bola posteľ.

Pri akomkoľvek inom mužovi by si Hermiona myslela, že má niečo za lubom a že celá tá záležitosť so „zbalením Enid Lynchovej“ je len kamufláž. Lenže toto bol Severus Snape. Napriek tomu si sadla na úplný kraj postele, len niekoľko centimetrov od okraja. Jeden nesprávny krok z jeho strany a vyletí z postele a v momente stanoví pár veľmi jasných pravidiel.

No tak sa spamätaj.

Cítila sa trochu smiešne, keď sa k nej Severus otočil, aby jej niečo povedal a uškrnul sa nad jej balansovaním na krajíčku postele. Bol však natoľko férový, že si zahryzol do jazyka a všetky vtipné poznámky si nechal pre seba.

„Stále ste mi neodpovedal čo tu robíme.“

„Povedal by som, že to je jasné. Samozrejme, že sa vás snažím zviesť...“ Stuhla šokom, prsty zaryté do prikrývky na posteli, kým mozog zvažoval či bojovať alebo utiecť. Bežať či reagovať? Severus vošiel do svojho šatníka a vyšiel z niekoľkými košeľami v rukách, ktoré hodil na posteľ vedľa nej. „...vlákať vás do svojho budoáru a požiadať o názor na svoj šatník. Nezačína tak každý veľký zvodca? Ochotne prijať kritiku či vtipy na svoju osobu?“ pokračoval vo vyťahovaní svojho šatstva.

Nie som sklamaná. Skutočne nie som.

„Chcete môj názor na vaše oblečenie? Prečo?“

Počula škrípanie ako posúval vešiaky dnu v šatníku a po chvíli sa zjavil vo dverách s prázdnymi rukami. Oprel sa o stenu a povedal. „Som si vedomý, že môj štýl obliekania sa za posledných niekoľko dekád veľmi nezmenil a to čo nosím nie je zrovna podľa poslednej módy. Farby a materiály, ktoré som nosil počas rokov v Bradaviciach nie sú veľmi atraktívne a málokedy upútajú nežné pohlavie.“

„Nepovedala by som, že sa nezmenil. Odkedy som prišla na ostrov nevidela som žiadny dlhý kabátec,“ podpichla ho Hermiona.

„Je skvelá, že sa dobre bavíte,“ zamručal. „Ale vaša veselosť len potvrdzuje môj názor. Hermiona, chcem, aby čarodejnica, ktorá sa mi páči ma považovala za príjemného a príťažlivého muža.“

„Mohli by ste to prestať robiť.“ Hermiona si v duchu vynadala, že je to vykĺzlo. Hlavne keď Severus prekvapene podvihol obočie.

„Robiť čo?“

Radšej by si nechala trhať zuby jeden po druhom ako by mala priznať, že keď vysloví jej meno jej žalúdok a srdce začnú robiť divné veci. „Prestaňte sa podceňovať. A nesnažte sa to popierať.“ Hermiona zdvihla ruku, aby zadržala jeho námietky. „Ron robil presne to isté, podceňoval sa až kým som nepochopila, že je to len preto, že chce vyvolať u priateľov ľútosť. Aby sme k nemu hneď pribehli a utešovali ho.“

Severus pobledol pri porovnaní s Ronom Weasleym. „To nie je pravda... ja som nikdy....“

„Myslím, že som vás ešte nikdy nevidela stratiť reč.“ Hermiona sa pohodlnejšie usadila na posteli a prehodila nohu cez nohu. „Som si istá, že to nebol váš záujem,“ povedala vecne.

Prstami sa hrala s materiálom košele a uvedomila si, že sú oveľa jemnejšie ako by si bola myslela, samozrejme keby o tom niekedy uvažovala. Navyše nie všetky boli čierne či biele. Zazrela zelené aj modré a dokonca jedna bola hodne tmavá a pri správnom svetle sa dalo povedať, že fialová.

„Pozrite sa, chcete, aby vás niekto chcel kvôli oblečeniu alebo kvôli vám?“

V tvári sa mu zračila mierna nechuť, ale stále sa lenivo opieral o stenu. „Ja by som bol v prvom rade rád, keby – použijúc vaše jednoduché slová – aby ma niekto chcel. Natrvalo. Takmer päťdesiat rokov v službách dvoch šialencov a stretávanie sa s prestarnutými učiteľmi či narcistickými idiotmi nie je veľmi vhodné prostredie na dlhodobé romantické vzťahy. Nevidím nič zlé na tom, že by som mal využiť všetko vo svoj prospech.“

Hermiona zdvihla rukáv košele a usmiala sa. „Myslím, že tá zmena sa už začala. Nežartovala som o vašich dlhých kabátcoch. No vlastne som žartovala, ale teraz to myslím vážne. Severus Snape, ktorého som poznala z Bradavíc by nikdy nevyšiel von bez svojho „brnenia“. Nehovoriac o tom, že by nenosil nič tak škandalózne ako je purpurová.“

„Je to temne fialová.“

„Je pekná.“ Hermiona sa na neho zadívala, skutočne sa na neho zadívala. „Myslím, že na vás netreba nič meniť. Každá žena by mala byť pyšná, že môže byť s vami.“ Zvyšok myšlienky, ktorá jej skrsla v hlave si nechala pre seba. Radšej mu nebude hovoriť, že ak Enid Lynchová nemôže byť šťastná so Severusom, takým aký je, tak si ho nezaslúži.

Severus si ju neveriacky premeral. „Nemôžete myslieť vážne, že by ste na mne nič nezmenila, keby ste mala neobmedzené možnosti.“

„Keby sa ma to niekto opýtal tak pre pätnástimi či dvadsiatimi rokmi,“ odfrkla si. „Vtedy ste bol veľký netopier z podzemia a desil ste ma počas celého môjho štúdia. Vždy ste bol arogantný, hrubý a nikdy som vás nevidela sa usmiať. Skutočný úsmev a nie tie odporné úškrny, ktoré ste venoval Malfoyovi či Parkinsonovej kedykoľvek sa vám úlisne pchali do zadku.“

Hermiona sa prestala pohrávať s košeľou a venovala mu jemný úsmev. „Teraz ste iný. Nechápte ma zle, stále nie ste „Pán Perfektný“, ale raz za čas sa usmejete a som si skoro istá, že som vás počula sa smiať, keď ma minulý mesiac Mortimer zasiahol zbabraným kúzlom.“

Jeho pery sa skrútili do nebadateľného úsmevu. „Vaša tvár bola celé doobedie v ukážkovom odtieni hnedo-fialovej, ak sa pamätám správne,“ doplnil ju Severus.

„Bola to otrasná farba,“ súhlasila. „Čo som tým chcela povedať je to, že keď zrazu začnete nosiť svetlé oblečenie v štýle poslednej módy a budete na všetky strany rozdávať rozžiarené úsmevy a pozorné komplimenty už nebudete sám sebou.“

Sledovala ho počas svojho malého monológu a pochopila ako veľmi túži po spoločnosti. A ak bolo niečo čím mu mohla pomôcť nájsť si vhodnú partnerku, bolo by od nej sebecké keby sa o to nepokúsila.

„Ak si chcete začať dlhodobý vzťah, nepokúšajte sa zmeniť. To by bolo voči nej nefér a určite by to skončilo katastrofou, pretože by ste sa časom vrátili k svojmu starému ja. A okrem toho vašu osobnosť sme sa už aj tak všetci naučili tolerovať.

„Namiesto toho sa sústredíme na iné veci. Témy na rozhovor počas rande a témy, ktorým je potrebné sa určite vyhnúť či témy, ktoré je lepšie si nechať na druhé rande. Tomu sa budeme venovať.“

Na chvíľočku nastalo ticho a potom sa Severus odlepil od steny. „Vy ste žena a teda sa tomu rozumiete oveľa lepšie než ja. Takže budúcu sobotu?“

„Čo je dvadsiateho štvrtého?“

„Ja a vy, slečna Grangerová, ideme spolu na rande.“

oooOOOooo

Ako dni plynuli, Hermiona spomínala na svoje schôdzky, ktoré absolvovala.

Nuž hlavne na jednu.

Musela sa usmiať pri spomienke na svoje prvé skutočné rande s Ronom. Vojna sa skončila, Čarodejnícky svet bol zachránený a zrazu Ron a Hermiona boli len dvaja zaľúbení tínedžeri. Čakal celé týždne, kým ju pozval na rande. Už začínala mať podozrenie, že nikdy nenazbiera odvahu. Kúpila si nové šaty a on sa ukázal v obleku požičanom od niektorého zo starších bratov. Reštaurácia bola predražená, jedlo zväčša bez chuti. Cestou domou ich chytil dážď a premokli do poslednej nitky. Triasla sa zimou a zuby jej hlasno drkotali, keď ju Ron konečne objal a pobozkal. Bola neskonale šťastná, keď mu nakoniec zaželala dobrú noc a zmizla v dome svojich rodičov. Ron sa úporne snažil, aby ich večer bol fantastický a aby ju ohromil. Iróniou bolo, že jediné čo by mu k tomu stačilo bolo ju objať a pritúliť k sebe.

Nuž bolo to zároveň moje najlepšie aj najhoršie rande.

Nepochybovala o tom, že poobedie so Severusom bude úplne odlišné než to s Ronom.

Plánom bolo, že Severus naplánuje celé rande aj všetky detaily akoby plánoval skutočnú schôdzku a ona mu následne povie svoje výhrady.

Nečakala, že by si prial, aby s ním strávila poobedie.

Nečakala ani, že s ním bude chcieť stráviť poobedie.

Severus k nej prišiel tesne po tretej a odmietol jej povedať kam idú. Len jej odporučil, aby si zobrala oblečenie vhodné do zimy a snehu. Keď vyšli z jej chaty objal ju a Hermiona pocítila teplo, ktoré nemalo absolútne nič spoločné s jej kabátom, čiapkou, šálom a rukavicami, ale malo všetko spoločné so Severusom.

Netušila čo ju znepokojilo viac či asistované premiestnenie alebo neočakávané teplo.

Premiestnil ich k vode, blízko zasnežených skál na východe ostrova, z ktorých bol nádherný výhľad na oceán. Stáli v tichosti a obdivovali krásu nedotknutej prírody.

Kým sa do nich stihla zakúsiť zima, odviedol Severus Hermionu na veľkú, plochú, vetrom ošľahanú skalu. Vytiahol prútik a po jednom energickom mávnutí z jeho konca vyletelo jasné svetlo, ktoré roztopilo sneh. Vzápätí sa objavila hrubá flanelová deka, košík s jedlom a termoska s horúcim kakaom.

Hermiona veľmi ocenila, že ju požiadal, aby vyčarovala teplo udržujúce kúzla s odôvodnením, že to zvládne určite lepšie než on. Hoci vedela, že je schopný to spraviť sám. Keď mu to povedala, mierne sa zamračil. Tak ho rýchlo uistila, že Enid ocení keď jej venuje nejakú lichôtku o jej šatách, vzhľade či inej banálnosti.

Potom nastalo dlhé nepríjemné ticho, obaja pojedali nachystané jedlo a sledovali vlny trieštiace sa o skaly pod nimi. Hermiona uvažoval čím ho mohla uraziť.

Nakoniec prehovoril a rukou naznačil k skale, v ktorej bol otvor v tvare dverí, ktorá sa týčila vysoko nad nimi. „Slečna Grangerová, čo viete o Vyvolenej skale?“

Mierne sa zahanbila, keď si uvedomila, že ani po šiestich rokoch strávených na Hirte si nenašla čas, aby navštívila miestnu atrakciu. „V skutočnosti nie veľa. Počula som o nej, to áno, ale tuším ani neviem ako prišla k svojmu menu.“

Severus sa spokojne uškrnul a obrátil sa k nej. Na tvári sa mu zračila číra radosť a v očiach mal teplo, ktoré ju prinútilo zatajiť dych. „Ach keby som tu tak mal svedka, ktorý by mi dosvedčil, že moja malá slečna „Všetko – Viem – Najlepšie“ v skutočnosti všetko nevie.“

Bola tak šokovaná, že ju nazval jeho čímkoľvek, že sa ani nezmohla na protest voči otrepanej a otravnej prezývke. Keď konečne nabrala dych, aby sa ohradila už venoval svoju pozornosť skale.

„Podľa toho čo som počul, obyvatelia ostrova St. Kilda mali jeden prastarý zvyk. Keď sa mladá dvojica chcela vziať, tak mladík – pretože je to vždy muž, kto nakoniec skončí pri nejakej šialenej a nebezpečnej činnosti v takom type príbehov, však áno? Nuž mladík prišiel na toto miesto a vyliezol na skalu a postavil sa do toho otvoru čo pripomína dvere. A potom musel balansovať na jednej nohe, pričom väčšou časťou tela sa nakláňal ponad okraj útesu. Len aby dokázal, že je hodný lásky svojej vyvolenej.“

Severus sa k nej opäť obrátil. „Tak vzniklo to meno.“

„Nuž, znie to trochu ľahkovážne. Myslím, že je pomerne zložité sa vydať, keď snúbenec zletí do mora a stane sa nedobrovoľnou potravou pre morské potvory.“

„Veru, ale o to väčšia motivácia vychutnať si zasnúbenie.“ Zaškľabil sa na ňu a Hermiona sa musela zasmiať. Rozpačitosť úvodných minút sa stratila a zvyšok poobedia prebehol v príjemnej debate a veselých historkách až kým sa neminulo v termoske kakao a Hermionine teplo udržujúce kúzla sa pomaly vytrácali.

Popri balení vecí sa jej Severus opýtal či ich „rande“ prešlo jej testom.

„Jednoznačné V. Už ste uvažoval ako ju pozvete?“

Severus sa na ňu nechápavo zahľadel. „Ako to myslíte?“

„Nemôžete prísť a oznámiť jej, že s vami ide vtedy a vtedy na rande.“ Hermiona ignorovala jeho zašomranie „S vami to fungovalo.“

„Povedal ste, že chcete odo mňa rady ako ju zbaliť. Tak chcete moju pomoc či nie?“

Jeho pery sa zvlnili do typického úškrnu, ale Hermiona mu v očiach videla pobavenie a kútikmi úst mu jemne pošklbávalo. „Prosím profesorka Grangerová, len pokračujte vo svojej lekcii.“

„Dobre, pán Chytrák. Ukážte mi ako to spravíte. Pozvite ma na rande hneď teraz. A nech vidím, že sa ozaj snažíte. Nech ma to chytí za srdce.“

Opatrne vzal jej ruku do dlaní a z prstov jej stiahol rukavicu. „Ako ste správne poukázali bolo by nemúdre vyjaviť moje city bez toho, aby som vedel či mám šancu na úspech. Najprv by som chcel vybudovať medzi mnou a ňou priateľstvo. Ak totiž nedokážeme byť priateľmi ako vôbec môžem dúfať, že by sme raz mohli byť niečo viac?“

Jej ruka bola uväznená v jeho teplých a mocných dlaniach. „Potom, keby som vedel, že ku mne cíti presne to čo cítim ja k nej..... Vzal by som jej ruku do dlaní, asi tak ako teraz, zadíval by som sa jej do očí.“ Zadržala dych, keď sa k nej Severus naklonil a pohľad jeho čiernych očí sa stretol s tým jej.

„Mnohí si myslia, že som majster slova, že viem vždy presne čo mám povedať, ale teraz nie, nie v tejto situácii. Ty – myšlienka na čas strávený s tebou, v tvojej blízkosti ma zbavuje slov. To čo by som chcel povedať, keby som toho bol schopný je, že by mi bolo cťou, keby si prijala moje pozvanie na večeru, keby si mi dala šancu spoznať ťa a okúzliť ťa tak ako si okúzlila ty mňa.“

Hermione sa takmer podlomili kolená a srde jej skoro vyletelo z hrude. Potom sa to však celé pokazilo, keď sa jej Severus s úškrnom opýtal. „Takže? Čo si myslíte? Nebolo to príliš kvetnaté?“



Nasledujúcich niekoľko týždňov prebiehalo v duchu predchádzajúcich rokov, navonok, no pre Hermionu to bolo iné, nevedela povedať čo bolo inak, ale niečo sa zmenilo.

Stále sa pár krát do týždňa stretli pri obede. Štyri či päť krát sa k nim pridala aj Enid Lynchová. Jej prítomnosť Hermionu mierne otravovala.

So staršou ženou nebolo nič v neporiadku, dokonca sa zdalo, že je celkom milá. Inteligentná. Atraktívna, ale nebola okúzľujúca krásavica, pri ktorej by sa každá iná žena cítila menejcenná.

Sledovať Enid a Severusa v jedálni ako sa bavia nad kuracím sendvičom či Yorkshirským pudingom, to nútilo Hermionu cítiť sa pod psa. Niežeby ju vynechávali z rozhovoru, práve naopak obaja dbali na to, aby sa zapájala do debaty a akonáhle bola príliš dlho ticho jeden či druhý jej položili príhodnú otázku.

A potom si to Hermiona konečne uvedomila, nechcela sa deliť o to, čo v duchu nazývala „ich čas“, nepáčilo sa jej ako sa Severus díval na Enid, keď povedala niečo vtipné, nechcela premýšľať kam by toto nové priateľstvo mohlo viesť.

Hermiona žiarlila.

„Hermiona? Haló, zem volá Hermionu. Sorry, že ťa vyrušujem, ale dokončil som dokumentáciu Lyndgrovovho experimentu. Potrebuješ, aby som urobil ešte niečo kým pôjdem domov?“

Uvedomujúc si, že ju prichytili s hlavou v oblakoch, vzhliadla k jednému zo svojich zamestnancov a popritom mrkla na hodiny na stene, aby vedela ako dlho sa túlala vo svojom „malom svete“. „To bude všetko Mortimer. Ponáhľaš sa, aby si si poriadne užil víkend?“

„Och áno. Megan z Oddelenia ľudských zdrojov ma dnes pozvala na večeru, ak jej sľúbim tanec na zajtrajšej party. Budeš tam, všakže?“

Už otvárala ústa, aby mu odpovedala nie, že Valentínska party rozhodne nie je jej šálka čaju, keď vtom zamrzla.

Severus tam bude.

S Enid.

Áno, ale nie s Enid. Ešte nie.

„Možno sa tam na chvíľu stavím, povedať ahoj všetkým čo nepracujú v labáku. Ak by sme sa náhodou nevideli, tak ti prajem príjemnú zábavu.“

„Aj ja tebe Hermiona!“ S tým sa jej vychudnutý asistent vytratil a Hermiona si v rýchlosti začala baliť veci, aby ho mohla nasledovať.

oooOOOooo

Niekto sa jednoznačne prekonal.

Jedáleň sa zmenila v obscénny výtvor v odtieňoch bielej, ružovej, červenej a purpurovej, ktorý mohol smelo konkurovať najdivokejším snov Albusa Brumbála.

Hermiona si rýchlo vyzliekla kabát, než stihla zmeniť názor a v tichosti sa vytratiť. Zavesila si ho na vešiak vedľa dverí a rukou si uhladila vlasy. Musela sa uškrnúť pri predstave ako asi vyzerá jej starostlivo vytvorený účes po chôdzi pri silnom vetre. Aspoň sčasti sa pokúsila upraviť neposlušné pramene.

Aspoňže nezapadla cestou na party do snehového záveja. Niekto totiž múdro očistil v celom komplexe cesty od väčšiny snehu. Ono totiž Hermionine topánky na vysokom opätku neboli vhodné na dlhé prechádzky zmrznutou krajinou.

Zato jej nohy v nich vyzerali absolútne perfektne.

Táto myšlienka ju povzbudila a zmazala chmúry z jej tváre.

Chvíľu jej trvalo než v zaplnenej miestnosti našla Severusa. Ako obvykle bol schovaný v kúte a čo najďalej od tanečného parketu. Sedel za malým stolíkom, chrbtom ku dverám. Hodváb jej šiat sa jej otrel o členky ako sa pomaly začala predierať miestnosťou. Na chvíľu ju zadržal Mortimer, aby jej predstavil svoju priateľku z Oddelenia ľudský zdrojov a ešte zopár známych, ktorých Hermiona pozdravila, keď si razila cestu davom.

Už bola takmer pri Severusovom stole, keď zbadala s kým pri ňom sedí.

Enid vyzerala úžasne. Jej blond vlasy boli upravené do komplikovaného účesu o akom mohla Hermiona tak maximálne snívať. Navyše make-up a šaty, aspoň to čo z nich Hermiona videla, maximálne ladili s postavou staršej ženy a podtrhovali tak jej krásu.

Celkovo Enidin zjav pôsobila dojmom, že by dokázal inú ženu dohnať k alkoholu.

Čo by mimochodom mohol byť výborný nápad.

Hermiona sa pobrala k baru, ktorý bol zriadený v rohu, a objednala si niečo ovocné čo vzdialene pripomínalo punč. S chladeným pohárom v ruke, ktorý bol ozdobený čerešňou a plátkom pomaranča sa vydala k ich stolu.

„Je tu miesto ešte pre jedného?“

Enid sa na ňu milo usmiala a okamžite súhlasila. Hermionu bodol osteň viny, že sa snažila ženu neznášať.

Bola to skutočne milá osoba.

Príliš milá? Možno skrýva nejakú hrôzostrašnú povahovú črtu.

Alebo sa možno chytám každej slamky.

Hermiona si dopriala štedrý dúšok zo svojho pohára a usadila sa na stoličku, ktorú jej Severus galantne odsunul. Keď sa usadil aj on rozhostilo sa medzi nimi rozpačité ticho.

Hermiona si znova odchlipla.

Enid prehovorila ako prvá. „Práve som sa pýtala Severusa čo ho prvýkrát priviedlo na St. Kildu.“

To si u Hermiony vyslúžilo podvihnutie obočia. „A čo vám odpovedal?“

Enid začala hovoriť, „Povedal, že...“, keď ju Severus prerušil.

„Povedal som, že som hľadal miesto kam by som mohol patriť. Hľadal som domov.“

Hermiona sa k nemu obrátila, naklonila hlavu na stranu a opýtala sa. „A našli ste ho?“

Zadíval sa jej do očí a Hermiona mala pocit, akoby to hovoril výhradne jej. „Myslím, že konečne áno.“

Kým stihla prehltnúť hrču, čo sa jej usadila v hrdle, obrátil sa Severus k Enid a s úsmevom sa je opýtal ako sa jej páči na ostrove. Hermiona nepočula čo mu staršia žena odvetila, bola príliš zaujatá dopíjaním svojho pohárika.

Konverzácia pomaly pokračovala a Hermiona si ani neuvedomila, že sa jej veselo zúčastňuje. Dokonca sa niekoľkokrát zasmiala, keď Enid rozprávala hororové historky zo svojho predchádzajúceho zamestnania. Potom sa Severus na chvíľu vzdialil, aby im zabezpečil doplnenie vyprázdnených pohárov. Keď sa vrátil s požadovanými nápojmi a podnosom plným rôznych jednohubiek, rozpačitosť z úvodných minút sa vytratila.

Až do chvíle než sa vyzdobenou jedálňou začali šíriť tóny podmanivo chytľavej ľúbostnej piesne. Enid sa rozžiarili oči a vzrušene sa hneď postavila. „Och ako milujem túto pieseň. Severus zatancuješ si so mnou?“

Z nejakej neznámej príčiny Hermiona čakala, že jej odpovie nie. Ale keď ich videla pomaly krúžiť po parkete, pochopila aké bolo jej očakávanie hlúpe.

Kým sa tí dvaja vrátili dopila svoj pohárik a začala sa cítiť mierne neisto. Bola si plne vedomá svojich limitov pri konzumácii alkoholu a hlavne skutočnosti, že dnes tieto limity výrazne prešvihla. Preto sa rozhodla radšej zvoliť opatrnejšiu stratégiu a po zvyšok večera presedlať na čistú vodu.

Mala by som to na dnes zabaliť a pobrať sa domov.

Vtom sa Severus prstami jemne dotkol jej ruky a ona prekvapene vzhliadla.

„Ste v poriadku?“

Prinútila sa k úsmevu. „Je mi fajn. Možno som dnes vypila o čosi viac ako som mala, ale keď tieto vecí sú tak chutné.“ Vtom si všimla, že tretia stolička pri ich stole je prázdna. „Kde je Enid?“

„Povedala, že sa potrebuje upraviť. Zatancujete si so mnou?“

Inštinkt jej radil odpovedať nie. Jej myseľ na ňu priam kričala „Pozor! Červené svetlo!. Lenže jej zradné pery odvetili. „Veľmi rada.“

A tak sa ocitla na okraji tanečného parketu v pevnom objatí Severusa a pohybujúc sa pri nejakých pomalých tónoch, ktoré v skutočnosti nevnímala. Potreba pritisnúť líce na jeho hruď bola čím ďalej tým silnejšia. Preto sa od neho trochu odtiahla, aby si mohla prečistiť hlavu. Debata by mala pomôcť, pomyslela si a zamyslene sa na neho pozrela.

„Ona vás oslovuje Severus.“

„Áno.“

„A vy ju necháte. Nenechávate ľudí, aby vás oslovovali krstným menom.“

„Dovolil som to vám.“ Dodal akoby to malo všetko vysvetliť.

„Nie nedovolil ste mi to. Nie naozaj. Sme priatelia už dlhé roky a väčšinu času ma voláte slečna Grangerová a ja vás pán Snape. Krstné mená používame len keď chceme jeden druhého podpichnúť.“

Urobil s ňou rýchlejšiu obrátku a príhodne si ju pritiahol pevnejšie k sebe. „A čo si myslíte, prečo je to tak?“

„Neviem a preto sa pýtam.“ Hermiona sa mu rukami oprela o hruď. „Vážne by ste ma nechal oslovovať vás Severus na dennej báze? Neprišlo by vám to ani trochu.....ja neviem.....divné?“

Uškrnul sa na ňu a Hermiona mala pocit, že sa jeho prsty zovreli o niečo pevnejšie okolo jej pása. „Priznávam, že by mi to asi najprv prišlo zvláštne, hlavne keď som sa naučil oceňovať vaše sarkastické a uštipačné oslovenie „pán Snape“.

Usmiala sa na neho, nedokázala odolať.

„Nik iný si nedovolí provokovať ma tak ako vy slečna Grangerová.“

Hermiona sa podvolila svojej túžbe a prekonala malú vzdialenosť, ktorá ich delila a oprela si hlavu o jeho hruď. „Obviňujte z toho môj nízky vek, ktorý ma núti hľadať nové a nové dobrodružstvá. Nuž a okrem Mortimera v labáku práve vy ste tá najnebezpečnejšia vec na tomto ostrove.“

Hruď pod jej lícom sa zatriasla a Hermiona si uvedomila, že Severus sa ticho smeje.

Pieseň sa skončila príliš skoro a Hermiona urobil váhavý krok vzad. Potom ešte jeden až bola v dostatočnej vzdialenosti a už sa nedotýkali.

Enid na nich trpezlivo čakala pri stole s opätovne plnými pohármi. „Všimla som si, že už ste mali vypité.“

Hermiona sa márne pokúšala nájsť na tvári Enid známky žiarlivosti. Ba práve naopak, zdalo sa akoby bola sama so sebou náramne spokojná.

Severus obom ženám pridržal stoličku.

„Chcela by som predniesť prípitok.“ Enid dvihla svoj pohár s vínom a Hermiona nemala inú možnosť iba sa pripojiť ak ju nechcela uraziť. „Na priateľstvo a nové začiatky.“

„Na priateľstvo a nové začiatky,“ pridal Severus svojim zamatovým hlasom.

Hermiona ho rýchlo nasledovala a potom zdvorilo zmočila pery v ovocnom punči.

„A týmto sa s vami dvoma rozlúčim, obávam sa, že toho dnes bolo na mňa tak akurát. Vy dvaja si pekne užite zvyšok večera. Uvidíme sa v pondelok na obede?“

Hermiona sa skoro zadusila, keď jej zabehol ovocný alkohol, ktorý pila. Vôbec neočakávala, že sa Enid z ničoho nič zoberie, zaželá im dobrú noc a zmizne. „Ty odchádzaš?“ podarilo sa jej konečne prehovoriť po mohutnom záchvate kašľa.

„Uhm. Zajtra ráno musím byť v laboratóriu pomerne skoro a okrem toho očakávam dnes večer jeden veľmi dôležitý telefonický hovor.“

S tým zmizla a zanechala Severusa a Hermionu samotných v miestnosti plnej ružových dekorácií v tvare srdca.

„Ale ja som myslela, že ste prišli spolu.“

Severus pokrútil hlavou a zložil svoj pohár na stôl. „Nie.“

„Ale zariadil ste to tak, aby ste sa tu stretli?“

„Opäť nie slečna Grangerová. Priznávam, že som predpokladal, že tu bude, ale nemal som istotu až kým som neprišiel a nevidel ju.“

Veci sa nediali tak ako by sa mali aspoň to bola jej myseľ, zastretá alkoholom, schopná zaznamenať. Možno keby bola triezva dávalo by to lepší zmysel, ale jediné čím si bola Hermiona v tejto chvíli istá je, že jej uniká nejaký podstatný kúsok skladačky.

„A prečo ste teda prišiel?“

„Niekedy treba vyjsť šanci v ústrety.“ Natiahol k nej ruku a poľahky jej vzal z prstov takmer nedotknutý pohár punču. „Myslím, že nadnes som mal oslavovania až nad hlavu. A čo vy?“

Ak Severus odíde nemá zmysle ostávať na party. „Myslím, že by som tiež mala zamieriť domov.“

Postavil sa a ponúkol jej ruku, aby jej pomohol vstať zo stoličky. „Odprevadím vás domov.“

Dotyk jeho prstov na jej dlani ju nútil tajiť dych. „Nemusíte si robiť starosti, veď bývam na opačnom konci komplexu s máte to pekne od ruky.“

„Musím na tom doprovode trvať slečna Grangerová. Je tma, zima a klzko a ja odmietam brať vaše nie na vedomie. Odprevadím vás pekne a bezpečne k vaším dverám.“

Tretia časť

Hermiona vošla do obývačky mierne neisto na vysokých opätkoch, teraz keď nemala Severusovu ruku pevne okrútenú okolo pása. Obrátila sa k nemu, pripravená mu slušne poďakovať a zaželať mu dobrú noc. Potom zamknúť dvere a vkĺznuť do mäkkej postele a vyspať sa z požitého alkoholu. Jediné čo tým však docielila bolo, že skončila s nosom prirazeným k mužnej brade, keďže ju Severus nasledoval dovnútra.

Počula ako sa zavreli dvere, zamrkala a konečne odtrhla fascinovaný pohľad od Severusovej brady, na ktorej sa začínalo črtať mierne strnisko, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

„Povinnosť ste splnil. Som doma v zdraví a bezpečí. Žiadny nebezpečný lupič dokonca ani len zatúlaná ovca nikde na obzore. Môžete sa vrátiť naspäť na party, Enid možno zmení názor a príde nazad,“ navrhla Hermiona a v duchu sa modlila, aby to vyznelo priateľsky a nadšene a nie tak skľučujúco ako sa cítila.

„Enid ráno začína so sériou experimentov a bude v laboratóriu o menej ako štyri hodiny. Okrem toho som dnes strávil viac než dosť času „spoločenskými aktivitami“. Mám pocit, že som si nadbehol tak jeden mesiac dopredu.“

Načiahol sa k nej a začal pomaly rozopínať gombíky na jej kabáte. Hermiona mala pocit, že vzduch v jej pľúcach sa zmenil na pevnú hmotu a tak len stála bez pohybu a nechala Severusa, aby jej stihol kabát z pliec.

„Privítal by som trochu spolupráce z vašej strany.“ Spokojne prikývol, keď Hermiona poslušne vytiahla ruky z rukávov. „To je moje dobré dievča.“

„Nie som dievča,“ okamžite sa ohradila Hermiona. Severus ju obišiel a prehodil jej kabát cez operadlo najbližšieho kresla.

Následne jej venoval dlhý, intenzívny pohľad, ktorý jej omámená myseľ nedokázala identifikovať. „Nie, definitívne nie dievča. Už pár rokov nie,“ poznamenal a začal si rozopínať svoj kabát.

„Máte v pláne si tu urobiť pohodlie?“ Koniec otázky znel trochu priškrtene, ale Hermiona dúfala, že to Severus pripíše vypitému vínu.

Opatrne zložil svoj kabát na ten jej. „Mám v pláne sa presvedčiť, že máte v zásobách niečo na zvládnutie zajtrajšej opice. Povedal by som, že bude dosť nepríjemná. Okrem toho sa chcem uistiť, že sa uložíte na noc bez nejakých incidentov.“

S tým podišiel k nej a odviedol ju cez halu smerom k jej spálni. Zastal pred dverami. „Nachystajte sa do postele a ja vás o pár minút skontrolujem. Tak len do toho Hermiona.“

Bez protestov mu dovolila, aby ju postrčil do spálne, uvažujúc, kedy sa jej život zmenil v epizódu z Krajiny bláznov.

Sedela na posteli vo svojich obľúbených „tak si ma všimni“ šatách a smiešne nevhodných topánkach zatiaľ čo muž, ktorého chcela zaujať sa túlal kdesi po jej chate......a namiesto toho, aby ho zviedla sa Hermiona rozhodovala či si obliecť flanelové pyžamko so žltými kačičkami alebo chichotajúcimi sa leprikónikmi, aby ju mohol uložiť do postele ako malé decko.

Ty predsa nechceš, aby ťa dal do postele, chceš, aby ťa do nej vzal. Nechceš, aby ťa Severus uložil, chceš, aby s tebou súlož...

„Kačičky!“ Prerušila svoj vnútorný monológ rýchlosťou blesku.

„Čo prosím?“ zakričal Severus z haly.

„Nič podstatné.“ Hermiona s povzdychom zaborila tvár do dlaní.

Smutným faktom bolo, že zatiaľ čo si konečne uvedomila, že k Severusovi niečo cíti, on sa pokúšal zviesť inú ženu. A Hermiona nebola ten typ ženy, čo sa pokúša kradnúť muža inej.

Ibaže....

Ibaže by Enid nemiloval. Severus bol vždy veľmi praktický. Ani len raz za tú dobu, čo s ním diskutovala o Enid a jeho pokusoch o zvádzanie sa nezmienil o láske. Dokonca ani len nepoznamenal, že by ho nejako extrémne priťahovala.

Ak teda nešlo o lásku, ak to bude vzťah založený skôr na praktičnosti než na vášni, bolo by skutočne tak hrozné, keby mu povedala o svojich citoch?

Mysli Hermiona. Len preto, že ti Severus nepovedal nič o svojich citoch ešte neznamená, že tam žiadne nie sú. Veď nakoniec vždy to bol extrémne uzatvorený muž.

Iskrička nádeje, ktorá sa začala formovať v jej srdci zhasla ako sviečka vo vetre. Potlačila slzy, ktoré sa jej drali do očí.

S unaveným povzdychom sa zohla k prackám na topánkach no mala pocit, že omdlie. Zhlboka sa nadýchla a so zadržaným dychom sa nemotornými prstami piplala s malinkými prackami.

„Dúfal som, že touto dobou budete už v pyžame a v posteli.“

Narovnala sa a zistila, že miestnosť sa točí.

Severus stál vo dverách, ruky skrížené na hrudi. Mala pocit, že zaujal nesúhlasný postoj. Zdvihla nohu a mierne ju zvrtla, aby mohol vidieť malé pracky na úrovni jej členka. „Topánky.“

„Topánky?“

Naposledy sa Hermiona cítila takto hlúpo ešte na škole. „Zdá sa, že nie som v stave rozopnúť pracky na topánkach.“

Čakala, že sa na nej začne smiať alebo jej povie, nech počká do rána. No nestalo sa ani jedno. Namiesto toho úplne zamrzla a nebola schopná ani toho najmenšieho pohybu, keď prešiel spálňou k nej a kľakol si na kolená pri jej nohách. Sklonil hlavu, tvár mal schovanú za závojom čiernych vlasov, keď natiahol ruku k prvej topánke.

Jediné čo v nasledujúcich minútach mohla počuť bol jej prerývaný dych, tichý no zároveň taký hlasný ako vlny lámuce sa o zubaté skaliská na pobreží. Severus pracoval v tichosti, dlhé prsty jemne uvoľňovali remienok zo zovretia pracky. Posunul ruku trochu vyššie, že jej členok spočíval v jeho teplej dlani a pomalinky jej zobul topánku. Potom jej nohu nepoložil na zem, ale si ju oprel o stehno.

Zadívala sa na svoje prsty nalakované červeným lakom, ktorý pôsobil až nepatrične pri jej bledej pokožke a jeho čiernych nohaviciach. Prsty sa jej zachveli pod vlastným pohľadom a ešte viac sa pritisli k pevným svalom pod nimi. Mala pocit, že jeho ruky na chvíľu zastali v pohybe, než sa natiahli k jej druhej nohe. Určite si to namýšľam.

„Prečo ona?“

Chvíľu trvalo než jej došlo, že hlas, ktorý zaznel do ticha patril jej a ešte chvíľu dlhšie trvalo kým jej myseľ spracovala význam vyslovených slov.

„Kto?“ Tón jeho hlasu bol nenútený, pokojný no ona vedela, že Severus vie presne na čo sa ho pýta.

„Prečo Enid?“

Ruky sa mu zastavili, horúce oproti jej koži. Hlavu nechal sklonenú, aby mu nebolo vidieť do tváre, do očí. „A prečo nie?“

Hermiona chcela vytrhnúť nohu z jeho zovretia. Chcela ním zatriasť, zdrapiť ho za vlasy, len aby sa na ňu pozrel. „To nie je v skutočnosti odpoveď.“

Severusove prsty sa opäť rozbehli činnosťou, tentokrát však pomalšie, nežnejšie. „Preferovala by ste, keby som povedal, že chodím ráno do laboratória skôr v nádeji, že ju zastihnem a zachytím jej úsmev, než začnem pracovať? Že rozhovor s ňou nad šálkou kávy je dostatočný dôvod, aby som prerušil experimenty a tešil sa na obed, obed, ktorý som predtým len pretrpel, aby som sa mohol vrátiť k práci? Že moje srdce takmer zastalo, keď som ju počul prvýkrát vysloviť moje krstné meno? Že som sa už takmer vzdal nádeje, že by o mňa mohla mať záujem, tak ako ho mám ja o ňu a že napriek tomu som ochotný robiť aj tie najbláznivejšie veci, len aby som ju zaujal?“

Zachytila záblesk čiernych očí, ktoré ju sledovali spoza vlasov. Srdce jej mocne zadunelo v hrudi. Žiadna Enid. Nikdy to nebola Enid.

„Och Severus.“ Natiahla ruku a zľahka sa dotkla jeho vlasov.

Zdalo sa, že mierne naklonil hlavu smerom k jej ruke, no vzápätí sa odtiahol a konečne sa na ňu spriama zadíval. Na tvári mal nič nehovoriaci výraz. Obe jej topánky zvieral v ruke. Zložil jej nohy na zem a povedal, „Verím, že zvyšok už zvládnete sama.“

Severus bol pri dverách než Hermiona konečne našla hlas. „Počkaj To nie...Ostaň. Prosím?“

Zovrel ruky v päsť a už si myslela, že sa k nej vráti, keď sa narovnal do plnej výšky. „Si opitá.“

Potom odišiel. Ešte začula ako sa ticho otvorili a zavreli predné dvere a vedela, že je definitívne preč a ona ostala sama.

oooOOOooo

Nedeľa prebehla bez jediného kontaktu so Severusom a Hermione odľahlo. Potrebovala čas na rozmyslenie, ale v pondelok ráno vedela presne čo má urobiť.

Ak sa hrozne nemýlila, tak celá tá vec s Enid Lynchovou bola len úskok. Severus síce nepovedal, že hovorí v sobotu večer o nej a vždy tu bola možnosť, hoci malá, že hovoril o Enid, ale Hermiona bola ochotná toto riziko podstúpiť.

Mala v pláne zviesť Severusa Snapa.

Pondelkové ráno konečne prišlo. Prvé hodiny v práci strávila kontrolou svojich podriadených a konzultáciami jednotlivých projektov, ktoré mali práve rozbehnuté. Potom si rýchlo dala dohromady svoje poznámky a správy a ponáhľala sa do zasadacej miestnosti na pravidelné týždenné stretnutie vedúcich oddelení.

Severus vkĺzol na stoličku vedľa nej len pár sekúnd pred tým, než Herbert West, vedúci celého komplexu, začal stretnutie.

Hermiona počkala kým ich šéf začal rozprávať a potom posunula druhú šálku s kávou k Severusovej ruke, pohľad nestále upretý za vrch stola kde stál West.

Severus ticho zamrmlal poďakovanie a ona kútikom oka videla ako sa po šálke natiahol.

„S potešením Severus.“

Videla ako sa šálka na polceste k jeho ústam na chvíľu zastavila. Okrem toho si bola viac než istá, že Severus väčšinu schôdze sledoval namiesto Westa ju.

Hoci by sa s ním veľmi rada porozprávala hneď po stretnutí nebolo jej to dopriate. Nakoľko ju zavolal West cestou do laboratória s ňou diskutoval o Lyngrovovom experimente.

Obeda sa už nevedela dočkať a keď dorazila do jedálne bola mierne sklamaná, že tam Severus ešte nie je. Hoci sa stávalo zriedka, že by ju predbehol.

Poľahky vybrala sendvič s rozbífom dostatočne veľký pre oboch, usadila sa za stôl a ako čakala začala si neprítomne listovať nudnou správou.

O polhodinu neskôr Severusa stále nebolo a Hermiona začínala byť skutočne hladná. Pomaly uždibovala zo svojej časti sendviča, uvažujúc či sa nerozhodol vynechať obed, aby sa jej vyhol.

Vtom sa rozleteli dvere no vo dverách rozhodne nestál Severus obklopený tlupou kolegov. Bola to Enid.

Dúfajúc, že sa vyhne druhej žene sa Hermiona rýchlo postavila, zobrala svoje veci a rozhodla sa dojesť obed v kancelárii.

„Hermiona!“

Vzhliadla a zbadala ako sa Enid oddelila od svojich kolegov a ponáhľala sa k nej, na tvári úsmev od ucha k uchu.

Hermiona nahodila na tvár povinný úsmev a aj ona Enid pozdravila.

„Och Hermiona, nikdy neuveríš čo sa stalo v sobotu v noci po party. Bola som doma a čakala som na telefonát a on bol zrazu pri dverách!“ Enid k nej natiahla ľavú ruku a zakývala prsteníčkom, na ktorom sa skvel veľký diamantový prsteň. „Bolo to úplné prekvapenie, ale samozrejme som povedala áno.“

Diamantový zásnubný prsteň.

Sobota. Po party.

Musel tam ísť potom čo odišiel odo mňa. Preto sa tak ponáhľal, potreboval ísť k nej.

„Hermiona?“ Uvedomila si, že ju Enid pozorne sleduje, obavy mierne zmazali z jej tváre predchádzajúce nadšenie. Usmiala sa a vyvinula nadľudské úsilie, aby dokázala druhej žene popriať šťastie.

„Je nádherný. Blahoželám a verím, že budete obaja šťastný.“

Enid ju natešene objala a potom sa vrátila ku svojim kolegom. Hermiona začula ako sa jeden z nich pýta na požiadanie o ruku a ona ušla skôr než začula akékoľvek detaily.

Ako mohol?

Ako ma mohol nechať si myslieť, že má o mňa záujem a ísť priamo k nej? Ako to, že nevedel, že ja ho...že ho ľúbim?

Hermiona vybehla z jedálne a ponáhľala sa k výskumnej budove, aby bola v bezpečí svojej kancelárie, kde mohla nechať prípadným slzám voľný priebeh bez toho, aby ju niekto sledoval. Jej obed ostal zabudnutý na stole.

Vtedy konečne zazrela Severusa ako sa ponáhľa úzkou cestičkou smerom k nej. Obláčiky pary, ktoré vydychoval boli jasne viditeľné v chladnom vzduchu. Zastavil sa, keď ju zbadal.

„Pri Merlinovej brade, kde máš kabát? Čo si sa zbláznila?“

Evidentne sendvič nebol jediná vec, ktorú v tej rýchlosti zabudla. Hermiona nechcela, aby videl ako veľmi ju vzala novinka o zasnúbení, preto tvrdohlavo zdvihla bradu a venovala mu grimasu, ktorá sa pramálo podobala na úsmev.

„Počula som, že by som vám mala gratulovať.“

Podišiel k nej bližšie a prstami horúčkovito rozopínal gombíky na svojom kabáte. „O čom to bľaboceš? Ako dlho si vonku takto? Okamžite ideme na ošetrovňu.“ Severus si vyzliekol kabát a prehodil jej ho cez plecia, následne pritiahol klopy k sebe, aby zadržal teplo.

„Nepreskočilo mi. Iba som sa rozprávala s Enid. Oznámila mi, že je zasnúbená. Tak blahoželám. Nezdá sa, že by si márnil čas.“

Šťavnato zanadával. „Práve naopak, premárnil som roky.“ Líca a nos mu na chladnom vzduchu sčerveneli. „Ak je Enid zasnúbená, potom predpokladám, že Claude konečne nazbieral odvahu a požiadal ju o ruku.“

Claude?

„Kto?“

„Claude je chlapík, s ktorým Enid chodí posledných desať rokov. Podľa toho čo mi povedala je to slušný chlap s dvoma dospelými deťmi. No a po myšlienke na manželstvo obaja poškuľujú zo dva roky, možno aj dlhšie.“

„Claude?“

„Claude.“

Severus sa otriasol zimou a Hermiona si uvedomila, že má jeho kabát. „Zamrzneš.“

„Ak budeme naďalej postávať na tomto mraze je to veľmi pravdepodobné.“

Hermiona by mu najradšej dala jednu po hlave. „Ty si celý čas vedel o Claudovi a nechal si ma myslieť si, že.... Prečo?“

„Pretože keby som za tebou prišiel a povedal ti, že ja Severus Snape, tvoj sarkastický profesor, som sa do teba zaľúbil tak by si sa mi vysmiala.“

Mala podozrenie. Dúfala.

Teraz však už vedela.

„Nesmiala by som sa ti. Možno by mi prišlo zle od žalúdku, ale rozhodne by som sa nesmiala.“

Časti jeho tváre, ktoré neboli červené od zimy smrteľne zbledli. Narovnal sa a o krok od nej odstúpil. „Výborne.“

Hermiona okamžite natiahla ruku, ktorou nezvierala papiere, schmatla ho za košeľu a pritiahla ho nazad k sebe.

„Vždy keď som nervózna je mi zle od žalúdka alebo je mi na odpadnutie. Ako teraz. Som si celkom istá, že ťa ľúbim a som veľmi rada, že som nejedla obed, pretože môj žalúdok je práve teraz len uzlíček nervov.“

Severus jej z tváre odhrnul prameň vlasov a mierne sa na ňu usmial. „V kancelárii mám niečo, čo by ti na to malo zabrať. Myslíš to vážne?“

„Samozrejme. Som si celkom istá, že ak by som zjedla ten sendvič, mohla by som si ho teraz obzerať znova.“

Zavrel oči a podráždene zovrel pery. „Hermiona, chcel som vedieť, či myslíš vážne to že ma ľúbiš?“

„A ty ma ľúbiš?“

„Po tom všetkom, čo som v posledných týždňoch vyvádzal, len aby som získal tvoju pozornosť sa na to musíš pýtať? Ale pre istotu, áno ľúbim ťa.“ Objal ju oboma rukami okolo pása.

Dupla mu na nohu. „Nemám rada, keď mnou niekto manipuluje, pán Snape, ráč si to zapamätať. A teraz ma pobozkaj.“

Na tvári mu zahral nebezpečný úškrn, ale urobil ako mu prikázala. Jeho zmrznuté pery sa stretli s tými jej vo vytúženom bozku. Keď sa ich pery po chvíli oddelili, postavila sa Hermiona na špičky a prehĺbila bozk, vychutnávajúc si blízkosť a pozornosť muža, ktorého milovala.

oooOOOooo

„Žiadne problémy neboli, došli sme domov v pohode a bezpečí, mami.“ Hermiona prevrátila oči. Ona a Severus ledva prešli cez prah ich spoločnej chaty, keď zazvonil telefón.

„Mami videla si nás včera, nemáš pocit, že je trocha skoro na plánovanie najbližšej návštevy?“ Zakryla rukou mikrofón a zašepkala, „Ja som vedela, že si k nim nemal vôbec chodiť, teraz nás budú čakať každé prázdniny.“

Severus len pokrčil plecami, postavil sa za svoju manželku, rukami ju objal okolo pása a pritiahol ju pevne k svojej hrudi. Nosom sa nežne maznal s jej krkom a Hermiona prestala venovať plnú pozornosť telefonátu s mamou.

„Uhm, hm,“ súhlasila s čímkoľvek čo Monika práve hovorila a naklonila hlavu viac na stranu, aby mal Severus lepší prístup.

Jeho pery sa potulovali po jej citlivej pokožke, horúci dych ju šteklil na krku.

„Samozrejme mami, čokoľvek čo....počkaj čože?“ Hermiona sa vytrhla zo Severusovho objatia. „Mami sľúbila si mi, že nezačneš s vnúčatami až kým nebudeme pár rokov svoji, spomínaš si na to? Nie, nebude potom príliš starý!“

Očami vyslala k svojmu manželovi tiché ospravedlnenie, začínal byť totiž trochu mrzutý. „Už som ti to vysvetľovala, my čarodejníci máme dlhý život. Severus je a ešte dlho bude vo svojich najlepších rokoch..... Myslím, že slovo, ktoré hľadáš je plodný.“

Severus mierne pobledol a Hermiona sa uškrnula. Úsmev jej však zmizol z tváre, keď Monika pokračovala.

„Nie nehovorím to len preto, že stojí hneď vedľa mňa. MAMI, nie! Naozaj nepotrebujeme žiadnu z ockových špeciálnych, modrých tabletiek!“

Koniec

Milé deti, ctená mládež a je tu koniec tejto poviedky a dúfam, že ste si užili jej čítanie rovnako ako ja. Všetkým, ktorí mi zanechali komenty pri minulej kapitole či ich zanechajú pri tej dnešnej zo srdca ďakujem.

No a na záver ešte poznámočka k budúcim prekladom. Najbližšie mesiace to budú len jednorázovky, pravidelnosť pridávania bude závisieť v prvom rade od môjho voľného času a chuti prekladať, ale vaše komenty tomu môžu napomôcť. Zároveň by som chcela preložiť jednu poviedku (cca 40 kapitolovú), ktorú práve čítam v angline, je to fakt skvelé dielko – HG/SS v období Regency (začiatok 19. storočia). Nuž uvidíme, prípadne mi napíšte do komentov či by ste mali o niečo podobné záujem.

Návštěvní kniha


 
 
(c)2006 - Design by Lukáš Rolínek